Ako sme už vyššie spomínali, v sobotu 27.02.2016 sa konala výročná členská schôdza sereďských rybárov. Hádam ani jeden z účastníkov tejto akcie si nepovšimol prítomnosť postaršieho, uhľadeného a vkusne oblečeného šedivého pána. Kroky už kontroloval ale jeho chôdza bola ešte stále priama. Usadil sa v hornej polovici hľadiska a uprene sledoval diania na schôdzi, ktorá bola v jeho živote možno šesťdesiata alebo viac. V tejto chvíli to nie je podstatné.
Pán Emil Dubrava, o ňom je reč. Dnes už 89-ročný Mlynárčan (…….prvý je Dubrava, druhý je Hanzlík, trecí je Mičáni ten veľký básnik ….malý úryvok zo Slávnej piesne Tá Mlynárska ulica), rybársky matador patril ku generácii, ktorá tvorila prvú členskú základňu sereďského rybárskeho spolku. Svojho času som písal pre iné periodikum, navštívil som ho v jeho sereďskom dome a dlho sme rozprávali. Debatu s nami absolvoval dnes už nebohý Jožko Škoda, ďalšia rybárska legenda. Samozrejme debata bola o rybách. Dychtivo som si písal poznámky, ktoré mám dodnes uložené a z ktorých teraz vyberám.
O rieke, jej zákutiach a rybách rozprával s nevšedným apetítom, priam jedným nádychom diskutoval a spomínal. Na začiatky organizácie rybárčenia a zakladania rybárskeho spolku v Seredi, kde medzi prvými a zakladajúcimi členmi nechýbal Mlynárčan Ondrej Dubrava. Boli to roky počas existencie prvého slovenského štátu v roku 1943. Rybári sa stretávali v šenku „U Ottingera“, ktorý si pamätám ešte aj ja, pretože som tam chodil za otcom vypýtať si jednu korunu na jahodovú malinovku alebo kofolu. Šenk stál približne v priestoroch terajšieho obchodného domu Jednota. Emilbáči Dubrava bol po vojne vyslaný ako mladý perspektívny rybársky funkcionár do Trnavy, aby sa pri zakladaní tamojšieho spolku zasvätil do tajov hospodárenia rybárskej organizácie. Takto postupne boli prijatí ako dospeláci v roku 1947 ďalší Mlynárčania do sereďského rybárskeho spolku a to súrodenci Rudo a Emil Dubravovci. V spomínanom šenku sedel na prvej predsedníckej stoličke pán Jozef Ternény, organizáciu riadili ľudia, ktorí boli v neskoršom veku v mojom vedomí, spomínam len tých, ktorých som poznal. Učiteľ Feribáči Xaverský Paštéka, Anton Paštéka, Ludvík Áč, Jožkobáči Strašifták, Pištabáči Švrček…
V ďalšom období a to v roku 1949 vstúpil do rybárskeho spolku aj môj spolubesedník Jožkobáči Škoda. Chlap, ktorý tak isto žil a dýchal pre organizáciu mimopracovného života na Mlynárskej ulici. Aktívne sa zapájal aj do činnosti pri budovaní futbalového a hokejového ihriska, pomáhal a radil mladším rybárom, zasväcoval ich do tajov života pri Váhu. Na ryby chodili aj ďalej ako boli mlyny na ulici, najviac navštevovali spomínané serdehélske hurky, zákutia pod brehmi na Vinohradoch, váhovský špic, pasienok v Šoporni, šintavské bereky, Štrkovec a unišár (pri terajších Únovciach). Presúvali sa na bicykloch a neskoršie na motorkách, rybársku výzbroj predstavovali jasenové a lieskové udice, neskoršie prišli skladacie ocielky. Navíjať vlasec začínali rapkáčmi a neskoršie sa už korunky sypali do pokladnice prvej predajne rybárskych potrieb v Seredi neďaleko kaštieľa, pod terajším mostom u Brnca Loveckého. Už boli k dostaniu moderné vrhacie navijáky, prvé rybárske silónové vlasce, konvičky na červíkov a pod. Spomínaní rybolovci sa orientovali prevažne na lov dravých rýb, nástraha jednoduchá – hnoják červík alebo dažďovka. Jožkobáči Škoda bol v tých i neskorších časoch najlepším „stopárom“, pretože vedel skoro neomylne vysliediť brloh hrče (sumec) alebo šulavy (zubáč).
Emilbáči Dubrava to potvrdil, to už sme ale načali druhú butilku a začalo sa nám viac dariť, ryby čoraz väčmi začali brať. Nestačil som si robiť poznámky, starší kolegovia spomínali príhody a to najmä tú, kedy vtedajší žandár a to prosím Mlynárčan Filip Korenčiak, sliedil a trestal pytliactvo na Váhu. Rudo a Emil Dubrava, Jožko Škoda a s nimi kamaráti ako Ľubobáči Horváth, Jožko Máder Bilka či Vladobáči Ferdinand Krivošík z neďalekej Kostolnej ulici chodili chytať tajne do stavačky. Stavačka pozostávala z dlhej čakle a siete a keď ich spomínaný žandár dolapil a pýtal sa kam idú, tak ho prekabátili tým, že údajne idú obíjať orechy a dlhá čakla im mala na to slúžiť. Bol máj, orechy mali ešte len malé zelené listy, ale ostražitý žandár im skočil na lep. Neskoršie bol pán Filip Korenčiak jeden z najnáruživejších a úspešných rybárov nielen na Mlynárskej ulici ale i v celom meste. Rybárska brandža na Mlynárskej ulici sa rozrastala, do spolku boli prijatí Rudo Sloukal, Okál Navrátil, Rudo Navrátil, Jožo Cebo, Štefibáči Mičáni, Cybil Navrátil, Jankobáči Špalo Kovarovič, Miško Kocúr Kovarovič, Lajkobáči Brosch, Karino Scherhaufer, Tóno Šmano Kalinay, Puky Kalinay, Vlado Doktor.
Len tak pre zaujímavosť, na Mlynárskej ulici sme rybársky háčik učili viazať i dlhoročného predsedu sereďskej rybárskej organizácie Pala Kalinaya, ktorý tam chodil za „frajírku“ a neskoršie manželkou Martou Doktorovou. Na našej ulici boli najväčší znalci, ktorý dokonale poznali časové obdobia pohybu a tiahnutia rýb proti prúdu na neres. Majitelia mlynov to sledovali a poznali ako svoju dlaň a tak sa vždy išlo po radu Jankobáčimu Kovarovičovi či Pištabáčimu Švrčkovi. Vtedy sa legálne lovilo do siete a tak krásne úlovky hrčí, šuláv, šťúk, lieňov, karasov, jalcov, poduství, vo vakoch nechýbala mrena, či mieň, boli pýchou rybárov z Mlynárskej ulice. Neskoršie sa vo väčšej miere objavili kapre a začínal sa lov na ne, dedko Štefibáči Mičáni ulovil 13,5 kg krásneho šupináča, bohužiaľ na môj smútok sa dobová fotka z rodinného alba vytratila.
Toľko som zaspomínal na rozprávanie tohto bývalého chýrečného krajčírskeho majstra, ktorý ešte aj dnes bez problémov poopraví, prešije, zúži resp. rozšíri časť odevu. Aktívne chodí na rybačku, jeho láska k vode, prírode a rybám je neuveriteľne silná, bezhraničná. Pookrial som, keď som ho zbadal, ihneď som si urobil fotografiu a ktorú prikladám k článku.
Emilbáči, nech Vám svieti slnko v duši, nech prekonáte vietor a dážď pri Váhu a ramenách pri milovanej rybačke, želám Vám v mene všetkých úprimných a čestných rybárov veľa zdravia a zdaru a k tej blížiacej sa deväťdesiatke kapitálny úlovok.
Petrov zdar !
